Kde sa vzal duch človeka? Poznajme sami seba, svoj pôvod a svoju cestu!

Kde sa vzal duch človeka? Poznajme sami seba, svoj pôvod a svoju cestu!


Duch človeka je iskra nesmrteľnosti, ktorá sa skrýva v každom z nás. Ale pozor! Táto iskra je iba potenciálom nesmrteľnosti! Iba možnosťou jej rozvinutia, čo znamená, že ak v sebe tento potenciál plne neaktivujeme a nezrealizujeme, zahrabeme to najdrahocennejšie, čo máme. Premrháme totiž svoju šancu na dosiahnutie nesmrteľnosti ducha tým, že svoj život premárnime honbou za vecami druhoradými a podružnými. Za vecami hmotnými.

Odkiaľ sa ale vzal v človeku tento poklad? Odkiaľ pochádza oná drahocenná perla duchovného potenciálu nesmrteľnosti, ktorá sa skrýva v každom z nás, i keď nie každý z nás ju v sebe plne rozvinie?

Ľudský duch! Už tento pojem samotný nám napovedá, že jeho pôvod je v ríši Ducha. Čiže v duchovnej ríši, ktorá je totožná s kráľovstvom nebeským, alebo s rajom.

Pozrime sa na celú vec najskôr zdola, od pozemského človeka smerom nahor. Ak žijeme na zemi vo fyzickom tele, disponujeme v sebe tromi zložkami. Telom, dušou a duchom.

V kresťanstve je zaužívaný pojem takzvaného očistca, to jest určitej úrovne bytia, v ktorej naša duša, smrťou zbavená fyzického tela trávi kratší, ale spravidla dlhší čas za účelom potrebného očistenia a zdokonalenia do takej miery, aby sme boli napokon schopní vstúpiť do ríše ducha. Očistec je teda akýmsi prechodným miestom, alebo akousi medzi úrovňou medzi hmotnosťou a ríšou ducha. Do očistca teda vstupuje človek vo svojej čisto duševnej podobe po odložení fyzického tela. Je tomu tak preto, lebo po fyzickej smrti je málokto duchovne natoľko rozvinutý, aby mohol ísť priamo do ríše ducha, čiže do raja.

Takáto je cesta ľudskej bytosti smerom zdola nahor. A teraz sa pozrieme na jej cestu zhora smerom nadol, aby sme pochopili, odkiaľ sa vzal náš duch.

Duch každého z ľudí žil vo večnej duchovnej ríši v akomsi nevedomom stave. V stave nevedomého duchovného zárodku, alebo nevedomej duchovnej iskry, ktorá prejavila túžbu po plnom seba uvedomení. Týmto prvotným popudom večnej iskry nášho ducha, touto prvotnou túžbou po seba uvedomelom bytí začína duchovná púť každého z nás.

Na základe toho teda malá iskrička svetla, iskrička ducha vytryskáva z večnej ríše Ducha smerom dolu do hmotnosti. Rodí sa do hmotnosti, aby v nej rástla a silnela, prostredníctvom rozvíjania vysokých a vznešených hodnôt Ducha. Hodnôt spravodlivosti, cti, dobra, nezištnosti, ohľaduplnosti a mnohých iných. Tým sa z malej, svetlej iskričky stáva čoraz jasnejší plameň dozrievajúcej duchovnej osobnosti, ktorá sa má rozvinúť až do takej miery svetlosti a duchovnej zrelosti, aby mohla nakoniec vstúpiť do raja a žiť tam, ako vedomá osobnosť.

Toto je účelom zrodenia duchovného zárodku do hmotnosti. Toto je skutočným zmyslom bytia každého z nás. Máme sa, podobní bájnemu vtákovi fénixovi, ako žiariví duchovia vzniesť z hmoty do kráľovstva nebeského.

Ale vráťme sa k zostupu duchovného zárodku z duchovnej ríše do hmotnosti. Pri jeho zostupe to nie je hneď hmotnosť najhrubšia, ale najskôr tá jemnejšia, ktorú je preto možné nazvať jemnohmotnosťou. Svojim vstupom do jemnejšej hmotnosti si duchovný zárodok oblečie ako šaty jemnohmotný obal. A tento obal sa nazýva duša. No a potom, v ďalšom slede sa onen duchovno duševný človek zrodí na zemi vo fyzickom tele.

Žiaľ hmotnosť, čiže tá hrubá v jej fyzickej rovine, alebo tá jemná v jej duševnej rovine, so všetkým čo ponúka, sa stáva ľudským bytostiam pascou, v ktorej zabúdajú na to, kým sú, odkiaľ prišli a prečo prišli. Zabúdajú na to, že sú duchovné iskry a že jediným zmyslom ich bytia je plné rozvinutie vlastného svetelného duchovného potenciálu.

Ľudia sa teda stávajú iba ľuďmi duševno telesnými, ktorí berú ohľad iba na tieto dve zložky svojej osobnosti. Iba tie rozvíjajú a ich potreby napĺňajú.

V telesnej oblasti to zahŕňa obrovské množstvo uspokojovania hmotných potrieb a hmotných pôžitkov. V duševnej oblasti to zahŕňa uspokojovanie potrieb duševných, ako je trebárs hudba, literatúra, dramatické umenie, výtvarné umenie a podobne.

Skutočným zmyslom celého nášho bytia je však jedine náš rozvoj duchovný. Ten musí byť preto vždy na prvom mieste!

Ak si ale prestaneme byť tohto vedomí, ak zabudneme na svoj cieľ, ktorým je opätovný návrat do ríše ducha, stávame sa ľuďmi mŕtvymi. Žijeme síce na úrovni tela i na úrovni duše, ale duchovne sme mŕtvi, pretože nás zaujímajú iba veci hmotné. Veci hmotné z hľadiska dobra nášho fyzického tela, alebo veci jemno hmotné z hľadiska dobra našej duše.

Keď ale človek nehľadí na záujmy svojho ducha, keď sa nezdokonaľuje v cnostiach a nezbavuje necností, keď neustále nevzhliada k Svetlu a k jeho Zdroju, ktorým je večný Boh, keď sa nesnaží poznávať Vôľu tohto Jediného a neusiluje sa podľa nej žiť, keď žije len životom tela a duše, podľa svojich vlastných predstáv a podľa svojej vlastnej vôle, keď žije iba vo svete hmoty hrubej a hmoty jemnejšej a jedine v týchto hraniciach sa pohybuje všetko jeho myslenie, všetky jeho túžby a všetky jeho ciele, keď ilúziu života v hmote považuje za skutočnú realitu a naopak, skutočnú realitu večného bytia v ríši ducha za ilúziu, musí to mať preňho katastrofálne následky.

Hmota totiž, či už tá hrubá, alebo aj tá jemnejšia, ako všetko čo je hmotné, podlieha kolobehu vzniku a zániku. Tak je to s každým telom, tak je to s našou planétou a tak je to aj s celým našim okolitým hmotným vesmírom. A to i z jeho jemnohmotnou časťou.

A tie katastrofálne následky spočívajú v tom, že ak včas nestihneme rozviazať všetky svoje väzby s hmotou, ak včas nestihneme duchovne dozrieť a vstúpiť do ríše ducha, budeme musieť byť podrobení zániku všetkého hmotného, s ktorým zostávame zviazaní. Následný nevyhnutný zánik osobnosti každého človeka, zviazaného s hmotnosťou je totožný s večným zatratením.

Človek je teda určitou iskričkou svetla a táto iskrička v ňom je tým najväčším pokladom, aký má. Je ale jeho povinnosťou rozžiariť ju. Rozjasniť ju v žiarivé svetlo čistoty a ušľachtilosti cnostnej bytosti ducha, ktorá sa tak môže vrátiť nazad do ríše Svetla.

Človeče, buď si teda toho stále vedomý! Jednaj podľa toho v každej chvíli a budeš žiť!

Ak však zabudneš, kým si, zahynieš! Zahynieš v hrôzach rozkladu hmoty, ktorú si považoval za to jediné a preto s ňou zostaneš až do samého konca pevne zviazaný! Túto pevnú väzbu, ktorá ťa bude ťahať k definitívnej záhube môžeš však preťať jedine vtedy, ak poznáš kým si a zo všetkých síl sa vynasnažíš dostať tam, odkiaľ si prišiel. Dávaj si však dobrý pozor človeče, aby si to nakoniec stihol!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.