Dva dôkazy toho, že sme bytosťami citu

Dva dôkazy toho, že sme bytosťami citu


Existujú milióny ľudí, ktorí sú presvedčení, že sa máme riadiť predovšetkým rozumom. Že práve rozum v nás má byť to najdominantnejšie a najrozhodujúcejšie. Sú toho názoru, že cit je čosi príliš neurčité a nespoľahlivé, o čo sa nie je možné s istotou oprieť. A navyše ešte existujú aj city nízke, ako napríklad závisť, nenávisť a podobne, takže tvrdenie, že človek je bytosťou citu a má sa ním preto vo všetkom riadiť dostáva vážne trhliny.

Ako je to teda? Viac, ako zložité vysvetľovanie poslúžia príklady. A my sa preto teraz pozrime na dva z nich.

Prvým je existencia lásky. Lásky, ako čohosi nehmatateľného a neuchopiteľného. Ako čohosi ťažko definovateľného, ale aj napriek tomu tak silného a zásadného, že to rozhodujúcim spôsobom ovplyvňuje celý náš život. Na základe lásky uzatvárajú ľudia partnerstvá a na základe lásky prichádzajú na svet deti, ktoré milujeme celý život.

Prečo je láska taká silná a čo je to vlastne láska? Láska je cit a cit je prejavom nášho ducha. Je prejavom našej najvnútornejšej duchovnej podstaty, ktorá sa prejavuje citom.

Najskôr si niečo povedzme o láske pravej. Čiže o láske, ktorá skutočne pochádza z nášho ducha. Jej poznávacím znakom je ušľachtilosť a keď vznikne, obdarúva človeka tými najušľachtilejšími vlastnosťami a cnosťami.

Jednou z nich je napríklad nezištnosť. Nezištné dávanie vo vzťahu k tomu, koho milujeme. Ide o cnosť nezištnosti, bez vypočítavého kalkulovania čo za to a koľko za to, ako sme dnes zvyknutí.

Ďalšou cnosťou je ochota k službe. K službe milovanej, alebo milovanému až do takej miery, že sme im ochotní zniesť hoci aj modré z neba. Jednoducho, že sme pre nich ochotní urobiť čokoľvek.

No a snáď tou najzásadnejšou pozitívnou vlastnosťou, ktorú v ľuďoch vzbudzuje pravá láska je schopnosť poprieť vlastné ego tým, že dobro našich milovaných staviame vyššie, ako svoje vlastné. Tak človek prekonáva svoje dávne, živočíšne egoistické sebectvo a stáva sa konečne ľudskou bytosťou, zabúdajúcou na seba v službe iným.

O takejto láske sa píše aj v evanjeliách. A síce, že človek musí odumrieť sám sebe, aby nakoniec sám seba našiel. To znamená, že človek musí odumrieť svojmu vlastnému, egoisticky živočíšnemu, sebeckému ja, aby našiel vznešenú veľkosť vlastného človečenstva, spočívajúcu v zabúdaní na svoje ja v službe, v pomoci a podpore iných. A túto veľkú duchovnú cnosť úplne automaticky, a len akoby mimochodom generuje pravá láska.

Ušľachtilá láska je totiž základnou kvalitou ducha a prebúdza sa v nás čistým citom lásky k partnerovi, k partnerke, k deťom, k súrodencom, k rodičom, k priateľom, k vlasti a podobne. A tento silný cit lásky, hoci nehmatateľný a neuchopiteľný, ale predsa tak neuveriteľne reálny, formuje v ľuďoch tie najušľachtilejšie vlastnosti, spomínané vyššie. Takáto je teda láska, ktorou sa prostredníctvom ušľachtilých citov prejavuje naša najvnútornejšia duchovná podstata.

Ale pozor! Láska môže byť aj padlá, nečistá, žiarlivá, sebecká, alebo predajná. Ako je to ale možné a kde sa v človeku berie tento skazený druh lásky?

Vzniká v nás tak, že v našom vnútri začne prevažovať rozumová zložka osobnosti a spolu s pudmi a zlým chcením strhne pravú lásku z jej pôvodnej duchovnej ušľachtilosti. Tak je potom perla čistej lásky nahradená citmi nečistými.

Ako konkrétny príklad nám môže poslúžiť trebárs prostitúcia, ktorá je paródiou na lásku. Je výsmechom lásky. Prostitúcia je totiž čisto rozumovou kalkuláciu s najnižšími pudmi a jej účelom je finančný zisk. No a symbolom takejto padlej a nízkej lásky býva červené neónové srdce nad bránou nevestinca.

Srdce je však symbolom citu. Je symbolom citovo duchovného človeka, ktorého pravá láska obdarováva svet tými najušľachtilejšími ľudskými vlastnosťami.

Akonáhle však ľudia začnú stavať vo svojom vnútri do popredia rozum a postavia ho na najvyššie miesto svojej osobnosti, chladne racionálny vládca rozum strhne čisté cítenie človeka nadol a s pravej, ušľachtilej lásky vytvorí jej rozumovo spotvorenú verziu. Tak potom vzniká láska žiarlivá, láska zvrhlá, láska sebecká, alebo láska pudov.

A táto nečistá láska, vytvorená zlým chcením a nadradením rozumu, siaha potom svojimi špinavými rukami aj na symbol duchovnosti človeka, ktorým je srdce. A v podobe neónového srdca nad vchodom nevestinca z neho robí symbol zvrhlosti a nízkosti.

Pravá láska je postavená na princípe dávania a láska strhnutá nadol a zmaterializovaná rozumom chce predovšetkým brať. Toto je najjednoduchšie kritérium na odlíšenie pravej lásky od lásky padlej a skazenej.

A mimochodom, keď hovoríme o srdci, nech si každý čitateľ práve v tejto chvíli, pri vyslovení slov: „to som ja“ dobre všimne, kam bude smerovať jeho ukazovák. So stopercentnou istotou práve do oblasti srdca. Do oblasti solar plexus, nazývanej aj slnečná pleteň, kde skutočne reálne sídli naše pravé ja. Naše duchovné jadro, komunikujúce s nami a prejavujúce sa v nás ušľachtilými citmi. A teda aj ušľachtilou láskou.

Ak ale chceme svoje duchovné jadro vnímať a riadiť sa jeho impulzmi, mali by sme dbať na tri veci.

V prvom rade by sme nemali dopustiť, aby sa rozum stal pánom našej osobnosti, pretože postupne zdegraduje všetko citové v nás tak, ako sme si to ukázali na názornom príklade lásky. To znamená, že z lásky čistej a ušľachtilej urobí lásku sebeckú, nečistú, žiarlivú a podobne.

V druhom rade by sme mali dbať, aby naše chcenie bolo vždy len dobré, no a v treťom rade, aby naše myšlienky boli vždy len ušľachtilé.

Ak splníme tieto tri body a budeme ich stále dodržiavať, umožní nám to v každej chvíli jasne vnímať impulzy nášho čistého citu, ktoré ku nám vysiela naša najvnútornejšia duchovná podstata. Tak sa potom staneme ľuďmi ducha, ľuďmi citu a ľuďmi čistej lásky. Tak sa potom staneme skutočne ľudskými bytosťami, ku ktorým sa nikto z nás nemôže počítať až dovtedy, kým nezačne načúvať impulzom vlastného ducha a riadiť sa nimi.

A ukážme si teraz ešte jeden príklad veľkosti citu a malosti rozumu. Bude ním umenie. Konkrétne hudba. Trebárs hudba Vivaldiho, Bacha, alebo Mozarta. Ide o hudbu nadčasovú, v každej dobe nádhernú a dá sa povedať večnú.

Prečo je to tak? Pretože v umení, a zvlášť v hudbe je dominantný cit. Pretože hudba je niečím, čo oslovuje najmä náš cit. A nádherná a ušľachtilá hudba vzniká tak, že sa jej autori pri jej komponovaní nalaďovali práve cez svoje cítenie smerom nahor, kde vo svojej inšpirácii zachytávali tóny vyšších sfér. Zachytávali sférickú hudbu ducha, znejúcu vo výšinách, ktorú potom zhmotnili a zmaterializovali do notovej partitúry.

No a takáto hudba, prijatá prostredníctvom citu potom automaticky pôsobí práve na city poslucháčov, a teda na ich ducha. Rozochvieva v nich čosi krásneho, povznášajúceho a dáva im precítiť a prežiť nádheru vysokých úrovní univerza, ktoré ich svojou nádherou volajú k sebe.

A pretože duch je večný, prepožičiava hudbe aj prvok večnosti. A preto dobrá hudba nezostarne ani o sto, ani o päťsto, alebo tisíc rokov.

Ak túto skutočnosť porovnáme trebárs s čisto racionálne rozumovým výrobkom, akým je automobil, jeho životnosť je podstatne nižšia. Úplne nové auto je po desiatich rokoch ojazdené a po tridsiatich rokoch ide do šrotu. Ide totiž len o rozumovo materiálny výrobok. A pretože matéria nemá v sebe prvok večnosti ducha, smeruje rýchlo k úpadku a zániku, ktorý má vo svojej podstate zakódovaný.

A preto racionalistický výrobok z kovu, plechov, skla a plastov, akým je auto, má oveľa nižšiu životnosť ako hudba, napísaná prostým perom na papier, ktorá však v sebe nesie prvok večnosti ducha a preto je aktuálna a svieža aj o tisíc rokov.

Samozrejme, môže byť aj hudba padlá, nízka a neušľachtilá. A to vtedy, keď je inšpirácia jej autora strhnutá nadol jeho vlastnou rozumovosťou, jeho inklinovaním k nízkym pudom a jeho nízkym chcením a nízkymi hodnotami. Toto všetko strhuje osobnosť autora hudby nadol a on vo svojom citovom zakalení čerpá prostredníctvom svojej tvorivej inšpirácie z nízkych sfér univerza.

Na základe spomenutých dvoch príkladov, čiže na základe lásky a umenia môžeme teda vidieť, akú vysokú hodnotu má všetko to, čo je predchnuté ušľachtilým citom. Ušľachtilým citom, pretože len ušľachtilé city sú prejavom našej najvnútornejšej duchovnej podstaty. A keď jej impulzy vložíme do čohokoľvek, či už do lásky, alebo do hudby, či kdekoľvek inde, vždy vznikne niečo krásne, ušľachtilé, povznášajúce a večné.

Ak ale dopustíme zakalenie svojho ušľachtilého cítenia tým, že kladieme príliš veľký dôraz na rozumovú zložku svojej osobnosti, alebo tým, že podliehame pudom, alebo tým, že naše chcenie nie je dobré, znečisťujeme svoje cítenie tak, že jeho vonkajšie prejavy sú potom už len málo ušľachtilé a sú len karikatúrou toho, aké by všetko malo a mohlo byť.

Usilujme sa preto, aby bol celý náš vnútorný život ušľachtilý a aby z nás na základe toho mohla prúdiť smerom zvnútra navonok iba pôvodná ušľachtilosť a vznešenosť nášho ducha, prejavujúca sa trebárs v pravej láske, alebo v pravom umení, ako aj vo všetkých ostatných veciach. Lebo absolútne všetkým veciam je schopný dať náš duch svojou ušľachtilosťou oveľa vyšší rozmer, než je tomu v dnešnej dobe.

Lebo žiaľ, tisíce vecí, vychádzajúcich z ľudí a vznikajúcich ich rukami, nesú smutnú vonkajšiu pečať znečistenia citovej schopnosti ich ducha. A to predovšetkým preto, že ľudia nedbajú o čistou a ušľachtilosť vlastného vnútorného života, že podliehajú pudom a že ich chcenie nie je vždy bezpodmienečne iba dobré.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.