Kam vedú naše cesty po smrti?

Ako správne konať dobro?


Korunou konania skutočného dobra je nezištnosť! Toho je však schopných iba málo ľudí, lebo žiaľ väčšina tak činí predovšetkým so zištnými úmyslami.

Ako výstižný príklad nám môže poslúžiť Ivan z rozprávky Mrázik, ktorý začal robiť dobro preto, aby sa zbavil medvedej hlavy. Jeho úmysel bol teda zištný a konanie dobra mu malo poslúžiť len ako prostriedok k dosiahnutiu účelu.

Podobné je to napríklad na Vianoce, keď mnohí majetní dávajú na svoje peniaze na rôzne dobročinné účely, očakávajúc za to reklamu svojej osoby, alebo svojej firmy.

Veľmi podobné je to tiež, keď si niekto vyberie napríklad povolanie zubára len preto, lebo zubári dobre zarábajú. Takýto človek potom pomáha ľuďom, ale základný motív jeho konania zištný.

Odmenou ľudí, konajúcich dobro so zištným úmyslom je predmet ich zištnosti. V prípade spomínaného zubára sú to teda peniaze, v prípade podnikateľov a firiem, dávajúcich na dobročinnosť reklama a tak ďalej a tak ďalej.

Ako však už bolo povedané, korunou konania dobra je nezištnosť. Nezištnosť, čiže konanie dobra pre dobro samotné. Bez nejakých postranných úmyslov! To je to pravé a skutočné dobro, kým to prvé, konané so zištným úmyslom možno považovať len za určitý predstupeň ku konaniu skutočného dobra.

Výstižne to vyjadril Kristus:

„Dbajte na to, aby ste svoje dobré skutky nekonali pred ľuďmi, aby vás obdivovali, inak by ste nemali zásluhy u vášho Otca, ktorý je na nebesiach.

Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru hovorím vám: Dostali už svoju odmenu!

Keď dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí tvoja pravá, aby tvoja almužna zostala ukrytá. A odplatí ti tvoj Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté.“

Kto teda koná dobro, ale očakáva za to celkom určitú protihodnotu, práve táto protihodnota, práve tento predmet jeho zištnosti sa mu potom stane jeho konečnou odmenou.

Ak ale niekto koná nezištne, pre dobro samotné, jeho odmenou je mu požehnanie z Výšin. Odmenou mu bude prúdenie Svetla do jeho života, ktoré mu jeho bytie urobí lepším, krajším a šťastnejším a ktoré ho povznesie smerom nahor. Nahor, k Výšinám, približujúc jeho dušu k raju. K daru a výsade smieť žiť večný život rajských záhradách.

Toto je dar nad všetky dary! Dar a požehnanie, ktorého dosah si človek nie je vôbec schopný uvedomiť. Dar, vskutku hodný veľkého, vševládneho Boha, odmeňujúceho výsadou večného bytia všetkých, ktorí konajú dobro pre dobro samotné.

Nezištné konania dobra má však ešte aj iné pozitíva. Jedným z nich je napríklad ochrana pred našou minulou karmou, alebo inak povedané, pred dôsledkami našich vlastných, minulých zlých činov, ktoré sa ku nám ako ich pôvodcom vracajú v zákonitostiach osudu na základe Zákona spätného účinku. Tieto dôsledky by nás museli nevyhnutne bolestne zraniť, pretože čo si kto zasial, to musí aj zožať.

Avšak požehnanie zo Svetla, ktoré je odmenou nezištného konania dobra vytvorí okolo nás svetlý ochranný val. Ten dokáže, presne podľa miery nášho príklonu k dobru, eliminovať vracajúce sa dôsledky našich minulých zlých skutkov, prichádzajúce ku nám na základe Zákona spätného účinku.

A nie len to! Odmenou za našu nezištnosť v konaní dobra nám nakoniec bude aj prospech čisto hmotného a pozemského charakteru.

Žiaľ, človek je ale materialista a ak sa rozhodne konať dobro, zväčša za to niečo očakáva. Niečo konkrétne! A toho sa mu napokon aj za jeho vykonané dobro dostane. To je potom jeho odmenou.

Avšak ľudia netušia, že ak by dobro, ktoré konajú boli schopní konať nezištne, ich odmena by bola stonásobná! Ako duchovná, tak i pozemská.

Ak teda konáme dobro a niečo za to chceme, toho čo chceme sa nám zväčša dostane.

Ak však konáme dobro a nechceme nič, naša odmena bude mnohonásobne väčšia.

Kto sa teda vydal na cestu konania dobra, nech smeruje ku jeho korune – k nezištnosti. Lebo jedine takéto dobro je skutočným dobrom. Skutočným, pravým dobrom pre toho, komu ho preukazujeme, ale zároveň i skutočným a pravým dobrom pre toho, kto ho preukazuje.

PS. A na záver ešte jedna otázka, ktorú nech si na základe všetkého vyššie uvedeného skúsi zodpovedať každý sám pre seba: Môže sa dostať do neba – dostať do raja človek, ktorý koná dobro len preto, aby sa dostal do raja?

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Kam vedú naše cesty po smrti?


Keďže ľudia v tom nemajú jasno, boja sa smrti i toho, čo bude po nej. A pre svoj strach sa radšej rozhovorom o smrti vyhýbajú. Avšak kvôli strachu, prameniacemu predovšetkým z nevedomosti zostávajú v tejto dôležitej otázke aj naďalej neznalými. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.

Ale predsa len svojim strachom a úzkosťou zo smrti, predsa len svojim bojazlivým vyhýbaním sa tejto téme doteraz smrti ešte nikto neunikol. Ide totiž o jednu z mála istôt, ak nie jedinú stopercentnú istotu, ktorú v našom neistom živote na zemi máme.

Nemá preto žiaden zmysel strkať hlavu do piesku pred realitou, ktorej aj tak neunikneme. Práve naopak! Je nanajvýš potrebné vedieť v tomto smere čo možno najviac a to preto, aby sme k smrti zaujali správny postoj a vedeli sa orientovať v krajine záhrobia.

Kto je totiž neznalý, blúdi! Blúdi nie len po smrti, ale už i vo svojom živote na zemi. Lebo ak nedokáže zaujať správny postoj k smrti a k tomu, čo nasleduje po nej, nemôže zaujať správny postoj ani k svojmu súčasnému životu. Preto žije nesprávne, potácajúc sa vlastným bytím a kráčajúc k hrôze svojej poslednej hodiny – k smrti, ktorá ho nepripraveného vrhne do ďalšieho, nekonečného zúfalého blúdenia.

Povedzme si teda niečo o záhrobných úrovniach, ktorými má a bude musieť putovať duša každého z nás.

V najzákladnejšom členení sú štyri: Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem, jemnohmotnosť a duchovná ríša.

Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem a jemnohmotnosť patria k hmotnosti tak, ako naše fyzické telo, iba že ide o hmotnosť jemnejšieho a éterickejšieho druhu. Úlohou človeka je preputovať všetkými týmito úrovňami až ku konečnému cieľu – k duchovnej ríši, ktorá je totožná s rajom, alebo s kráľovstvom nebeským.

Aby sme mohli správnym spôsobom a čo najrýchlejšie prejsť všetkými úrovňami, treba vedieť iba jediné: Človek má vždy kráčať za Svetlom! To je pravá, jediná, istá a najrýchlejšia cesta smerom nahor. A toto základné poučenie platí v absolútne všetkých úrovniach, vrátane tej našej pozemskej.

Vždy treba kráčať jedine za Svetlom a to preto, aby sme v jednotlivých svetoch nezablúdili a nezmysleným blúdením v nich nestrávili celé stáročia, ba tisícročia. Potom nám totiž hrozí, že spolu s hmotnosťou, ktorá zahŕňa našu pozemskú úroveň, astrálnu úroveň, svet myšlienkových foriem, ako i jemnohmotnosť, že spolu s celou hmotnosťou budeme strhnutí do zániku, pretože hmotnosť podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku. Podlieha mu nie len naše telo, naša slnečná sústava a naša galaxia, ale i všetky ostatné, záhrobné úrovne jemnejšej hmoty nad nami. Bezpeční budeme jedine v duchovnej ríši, kam sa máme svojim putovaním svetmi dostať a kam máme vždy usilovať. Duchovná ríša už totiž nepodlieha kolobehu vzniku a zániku, pretože stojí nad hmotnosťou a je večná.

Bolo teda povedané, že ak chce človek čo najrýchlejšie preputovať všetky úrovne a dostať sa k cieľu musí vždy kráčať za Svetlom. Čo však je Svetlo? Čo je to Svetlé, za čím máme vždy a všade neúnavne kráčať?

Svetlo je dobro a spravodlivosť, je vnútorná čistota a ušľachtilosť, je čestnosť a ohľaduplnosť voči iným, je neutíchajúca túžba po nájdení Pravdy. Pravdy o Stvoriteľovi, o živote a o jeho zákonitostiach. Toto sú svetlé hodnoty, toto je Svetlom každého ľudského bytia, za ktorým má človek kráčať a ktoré ho vždy a neomylne povedie nahor, ku konečnému cieľu nášho putovania – do večnej ríše ducha.

A toto Svetlo, tieto svetlé hodnoty majú v záhrobných úrovniach naozaj podobu svetlého žiarenia, ktoré k sebe s blaženým prísľubom volá všetky bytosti. Ono žiarivé Svetlo sa však k nikomu nepriblíži ani len o krok! Ísť ku nemu musí každý sám a to práve prostredníctvom naplňovania svetlých hodnôt. Nech už teda žije človek tu na zemi, alebo sa ocitne v ktorejkoľvek so spomínaných záhrobných úrovní, jeho úsilie kráčať ku Svetlu mu nedá zablúdiť a povedie ho najkratšími cestami ku konečnému cieľu jeho putovania - k večnej a nepominuteľnej ríši ducha.

Takto by to malo byť, avšak žiaľ, realita je úplne iná. Ľudia blúdia! Blúdia už na zemi, pretože už tu na zemi nekráčajú za Svetlom a svetlými hodnotami. Hodnoty ako dobro, česť, spravodlivosť, vnútorná čistota a ohľaduplnosť voči iným pre nich nič neznamenajú.

Ľudia sú materialistickí, uznávajúci iba hmotu a hodnoty s hmotou súvisiace, ako sú peniaze, majetky, moc, sláva, kariéra, pôžitky a zábava. Jedine toto napĺňa všetko ich životné snaženie a myslenie.

A zrazu prichádza smrť a človek sa úplne nepripravený ocitá za jej hranicou, v astrálnej úrovni, bezprostredne súvisiacej s našim pozemským telom. Správne by bolo, keby človek hneď po doložení svojho fyzického tela čoskoro odložil i svoje astrálne telo a putoval ďalej za Svetlom. Toto by bol normálny dej.

Keďže ale ľudia uznávajú iba veci hmotné, zostávajú v blízkosti hmoty, v astrálnom svete, a nedokážu sa odtiaľ odpútať. Blúdia tu celé stáročia a mnohí si ani neuvedomujú, že už zomreli, pretože táto úroveň sa len veľmi málo líši od nášho hmotného sveta.

Sú to známe biele pani, či rôzni „duchovia“, ktorí sú z rozličných dôvodov pripútaní k určitým miestam a ktorých v astrálnej úrovni blúdi celé státisíce.

Iné duše uviazli zase na celé veky vo svete myšlienkových foriem. Len veľmi málo ľudí sa po svojej smrti je schopných dostať až do jemnohmotnosti, ktorá sa opäť nesmie a nemôže stať ich konečnou zástavkou.

Celé miliardy duší zostávajú takto uväznené v rôznych záhrobných úrovniach a hrozí im, že v nich budú blúdiť až dovtedy, kým nezačne rozklad hmoty, do ktorého bude nakoniec strhnutá celá ich osobnosť, čo sa rovná definitívnemu vymazaniu z knihy života v bolestnom pretrpení tisícročného rozkladu hmotnosti.

Toto je to najhoršie a najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť! Môže sa mu to stať preto, lebo stratil správny smer a správnu cestu, vedúcu najpriamejším spôsobom Nahor, smerom k Svetlu, ktorá by ho priviedla včas do bezpečia. Do bezpečia večnej duchovnej ríše.

Človeče, ak nechceš blúdiť a vo svojom blúdení nakoniec aj zahynúť, začni kráčať smerom k Svetlu! Smerom k svetlým hodnotám ducha, ktorými sú dobro, spravodlivosť, česť, vnútorná čistota, ohľaduplnosť voči iným a túžba po Pravde. Komu sa toto snaženie dostane do krvi už tu na zemi, ten v ňom bude automaticky pokračovať aj naďalej, po odložení svojho fyzického tela. Takýto človek prejde bezpečne a rýchlo všetkými záhrobnými úrovňami bez toho, že by v niektorej z nich trvalo uviazol.

Len ku Svetlu a svetlým hodnotám preto človeče upieraj neustále svoj zrak! Nech sú ti ako žiarivé svetlo majáka v diaľke, ku ktorému bude bezpečne smerovať loď tvojho bytia. Ak nezmeníš smer a neuhneš ani vľavo ani vpravo, nakoniec bezpečne zakotvíš v prístave.

Ak sa ale nebudeš snažiť napĺňať a žiť svetlé hodnoty, podobáš sa lodi na rozbúrenom mori, ktorá je bez svetla majáka úplne stratená a preto musí jej posádka alebo zomrieť hladom a smädom, alebo sa roztrieskať na zradných a nebezpečných pobrežných útesoch, pretože nenašla bezpečnú cestu k prístavu.

Preto vždy a všade, kdekoľvek sa človeče ocitneš, nech už je to tu na zemi, alebo v tvojom ďalšom bytí za hranicou smrti, vždy a všade kráčaj iba smerom k Svetlu, napĺňajúc svetlé hodnoty. Jedine v tomto sa totiž pre teba skrýva istota tvojej spásy v bezpečí nepominuteľnej a večnej ríše ducha.

M.Š. v spolupráci s http://uvazujme.blog.pravda.sk/